Soňa Dražilová
Vôňa rodiny
Dcérka veselo rapotala zážitky zo školy. Prehadzovala piatacké knihy z jednej kopy na druhú, listovala v zošitoch. Zrazu sa ku mne otočila a jej rúčky chytili moje líca. „Mami, si nejaká iná ako včera, taká krajšia,“ prilepila mi bozk na tvár. Hneď som jej vrátila dva. Chvíľu sme pozerali jedna druhej do očí. „Ty máš svoju vôňu, poznám ťa podľa nej,“ prekvapila ma. Navzájom sme sa ovoniavali ako psíky. Jemnulinká vôňa. Vôňa dieťaťa, malej skorožienky. Niečo ako úsmev ma hrialo až do večera.