Veselá a zasnívaná. Nebojte sa, už som dala pokyn rybkám z môjho znamenia, aby Vássprevádzali mojím svetom. Zoznam autorových rubrík: Cez kľúčovú dierku, Manželky slávnych, Sny??, Moja zlatá rodinka, Súkromné, Nezaradené, Zamyslenie, Zo života
Z nočného sna ma vytrhlo mykanie za plece. „Nemôžem vôbec dýchať, dusím sa, bolia ma uši a na ľavé vôbec nepočujem,“ už dlhšiu dobu sa ma snažila zobudiť dcéra. Vyskočila som z postele a oboma nohami vhupla do reality. Návštevu u detskej lekárky sme zvládli v rekordnom čase a o 8:22 h sme víťazne dorazili k nosno - ušno - krčnej ambulancii s odhodlaním, že náš prípad je dosť akútny na to, aby nás dnes zaradili medzi objednané prípady.
Dcérka veselo rapotala zážitky zo školy. Prehadzovala piatacké knihy z jednej kopy na druhú, listovala v zošitoch. Zrazu sa ku mne otočila a jej rúčky chytili moje líca. „Mami, si nejaká iná ako včera, taká krajšia,“ prilepila mi bozk na tvár. Hneď som jej vrátila dva. Chvíľu sme pozerali jedna druhej do očí. „Ty máš svoju vôňu, poznám ťa podľa nej,“ prekvapila ma. Navzájom sme sa ovoniavali ako psíky. Jemnulinká vôňa. Vôňa dieťaťa, malej skorožienky. Niečo ako úsmev ma hrialo až do večera.
„Musíš si nájsť brigádu!“ - svedomie do mňa už dlhšie neúnavne rýpe. Dala som mu za pravdu a skrz-naskrz som prebrodila internetové ponuky. Štastie sa mňa usmialo z firmy Kima Production. Po sedemnástich dňoch mi oznámili, že požadujú len flexibilnosť, komunikatívnosť a príjemné vystupovanie. To dúfam zvládnem. Už len vyplniť požadovaný dotazník a som za vodou. Bez rozmýšľania som ťukala písmená od mena, cez čísla rodné, telefónne a domové až po vzdelanie. A vtedy prišiel na rad dvanásty bod....
V mojej knižnici mi padol zrak na starú úzku knižočku za štrnásť korún. Na Tilla Eulenspiegla som nikdy nedala dopustiť. Áno, presne toho šibala, čo žil dávno v stredoveku. To teda bol humorista. Putoval z jedného konca Nemecka na druhý a všade spôsobil nejakú pohromu. Nech sa objavil hocikde, vždy natrafil na hlupáka, ktorému vytrel zrak. Nuž, dobre je človeku, keď sa smeje na druhých, až kým sám nenaletí podobnému šašovi a ešte tu na Slovensku. Ale nech to čert vezme... Ako Jano robil zábradlie.
V čakárni nášho zubného lekára visí na dverách dvojstranový výtvor. Ľudovo ho nazývam zubársky cenník. Zakaždým skúmam, aké drahé sú opravy, pardon, úkony v ústnej dutine. Ale kto sa v tom má vyznať? Iste ste čosi také videli - Zubné výplne, korunky, protézy a iné zrady nášho chrupu. A ku každej zubnej nepríjemnosti sú pridelené akési body. Našincovi vraj má byť z toho jasné, koľko za úkon zaplatí poisťovňa a koľko bude vytriasať z vlastného vrecka. Na účtovníctve nám kedysi profesor zdôrazňoval – Dievčatá, najdôležitejšie je, aby ste vedeli, komu ste už dali a komu máte dať. Musím sa však priznať, že u zubára som v pomykove. Body sa pri platení záhadne premieňajú stále na inú, pre mňa neznámu sumu. A vraj nielen v našej ambulancii.
Keď začali kvitnúť prvé kvety, Rómeo a Júlia začali prestavovať strechu. Rómeo bol veľký optimista. S nadšením sa vysporiadal s byrokraciou stavebnej úradnej moci a vybavil hypotekárny úver. S veľkou chuťou nakupoval stavebný materiál a hľadal firmy na prácu. Darmo, chlapi nemajú žiadny problém. Romantická Júlia sa tiež radovala, ale keďže bola pravý opak svojho muža, predpovedala samé prekážky. Vždy, keď počula vetu – Nie je problém - naskakovala jej husia koža.
Určite ste niekedy šli z Popradu na Horehronie. Vychutnávate si úzku cestu a kým vám oči odbiehajú k prírodným krásam, žalúdok testujú ostré zatáčky. Pootvoríte okno a snažíte sa do seba vtrepať čo najviac slovenského vzduchu, ktorý je ešte stále zadarmo. Pri tabuli s názvom obce prudko pribrzdíte, lebo vám výhľad zatarasí veľké vedro s lesnými plodmi. Národný park - nenárodný, celú sezónu na vás z krajnice útočia čučoriedky, brusnice a huby. Čo robiť, keď sa „deti vetra“ každý deň rozbehnú do lesa, aby vylepšili príjmy z dávok, podporili ochranu prírody a cestovný ruch. Aj v istej malebnej dedinke pod Kráľovou hoľou sa činí tmavooký, kučeravý „manažér“ - úžerník Dežo.
Vždy, keď sa ocitnem v nepríjemnom kresle s otvorenými ústami a vypliešťam oči do prenikavého svetla, náš zubár mi začne dávať otázky. Lišiacky sa na mňa usmeje – To váš muž prišiel o dva zuby na dovolenke? Zapriem nohy do podložky a prikývnem. - Dobre si pamätám – víťazoslávne sa otočí za seba – Sestra, počúvajte! Jednotku a dvojku si vybil na posteli pár dní pred svadbou. Pomaly sa priblíži k mojim ústam s vŕtačkou v ruke – Manžel je stále taký divoch? Nemôžem za to, že sa červenám a už dvanásť rokov mu po zavretí úst rozprávam príbeh o jednej nevinnej posteli.
Včera som pribehla domov a zabuchla dvere pred nepríjemným tatranským vetrom. Keď som namrzene položila dáždnik k ostatným, našla som veľké slzavé údolie na dcérkinej tvári. Zdesene som zisťovala podrobnosti. S plačom mi vysvetila históriu „školského podrazu“. – Sľúbili nám, že budeme oslavovať deň detí, mali sme sa ísť vonku hrať. A vieš čo sa stalo? Na tabuli sme ráno našli odkaz: „MDD nebude, zajtra sa budeme učiť.“ To nie je fér. No nebola by si nahnevaná? Čo teraz? Ach jaj....Také nešťastie. Pozerala som do tých smutných očiek. Aj mi bolo smiešne, ale utešovala som ju s plnou vážnosťou. Objala som malú osôbku a v okamihu sa mi poskladala mozaika jej detských múdrostí a huncútstiev, ale aj smútkov a sklamaní. Uvádzam pár príkladov pre porovnanie.
Sedeli sme s kamarátkou v súkromnej pokecovej komôrke jednej www. xy. sk. Niekedy sa takto spájame, ona ako zimná_víla, ja - jarná_víla.Preberali sme jej nádejný internetový objav zo zimy. Zaujímavý muž, výborný spoločník, rozvedený, vysoký, čiernovlasý štyridsiatnik. Záujmy rovnaké, nadšenie oboch veľké. Zrodila sa nová láska? Možno. Volajme ho sivý_vlk.
V SME z 12.5.2006 som objavila celú stranu o tom, ako sa diváci vracajú do našich kín. Neviete si predstaviť moje nadšenie po zistení, že s dcérou tiež patríme k tým stopäťdesiatim tisícom ľudí, ktorí od začiatku apríla neodolali a utekali na pomoc zvieratkám v Dobe ľadovej 2. Ale to nie je všetko. Zažili sme to v Poprade, v kine, ktoré bolo v článku uvedené ako jeden z príkladov začínajúcej prosperity po rekonštrukcii.
Už celé roky sa prechádzam po morskom dne a pestrofarebné ryby ma sprevádzajú v rytme samby. Vlny, ktorým sa okolo bedier ladne vznášajú riasy, bubnujú na koralové útesy. Vyklepkávajú vzrušujúce synkopy a nenáhlivo sa odrážajú do mora. Keď mesiac ponorí ruky do vody, nedočkavo sa schúlim na jeho dlaniach. Zatvorím oči pred silným svetlom a nechám sa unášať myšlienkami. Prenesiem sa pomedzi hviezdy, odhalím príčiny trápenia, nájdem objatie. Relax... Myšlienky o radosti, aj smútku......o snoch a túžbach. Sú celkom malilinké, niekedy zas priveľké...nebezpečné a vzápätí láskavé.
Mami, tento poznáš? Z okna vypadne brunetka a blondínka. Ktorá dopadne skôr? ... Brunetka... Blondínka sa ešte pýta na cestu. Nuž takýchto dobrých správ a ľudových múdrostí si vypočujem od našej hnedovlasej babuľky celú hŕbu, niekedy aj s dodatkom, že vlasy si hneď trhať nemusím, lebo vtipy sa vraj netýkajú prirodzených blondínok. Mimochodom, manžel sa vždy tešil z prekypujúceho humoru našej dcéry, ale odkedy aj jeho začala s láskavým pohľadom oslovovať „udatné kuriatko“ alebo „ty moja zlatá bábika zo šúpolia“, začína sa ma podozrivo zastávať. Predvčerom naše drahé dieťa pri sprchovaní riešilo otázku, ktorým smerom sa cestuje do Košíc.
Noc sa už skláňa pred posledným dejstvom,zvedavá ruka hľadá si miesto.Malý sen o túžbe chráni si v hrsti,mužne sa obzrie, posadí na prsty.
Dobre, priznávam, aj včera som zaspala pri televíznych novinách. Približne vtedy, keď ukazovali tie krásne predvolebné tabule. Zrazu som sa ocitla v nejakom veľkom supermarkete na hornom poschodí. V diaľke som videla nekonečne dlhý rad. Len tak v domácom úbore a o dve čísla väčších papučiach som sa zošmykla po zábradlí eskalátora a dostala som sa kdesi na začiatok tohto päťkrát zatočeného hada. Rovno predo mnou, na širokom mieste, kde obvykle na Vianoce stojí vysoký Santa Klaus so saňami, sa objavila akási otvorená miestnosť aj so živými postavičkami. Úplná rezervácia ľudovej architektúry 21. storočia. Na tabuľke bol nápis – Obývačka poslankyne.
– manželku Mórica Beňovského (veľkého cestovateľa, dôstojníka s búrlivým životom plným víťazstiev a pádov, spisovateľa a kráľa Madagaskaru)Mons Sancti Georgii – Spišská Sobota - Na prelome rokov 1767-68 Zuzana z okna na ulici zazrela brata Pavla so susedom, ktorí podopierali neznámeho tmavovlasého muža. Videla, že kríva a je zranený. Rýchlo zbehla dolu schodmi a hneď za ňou aj jej malá sestra.- Johanka, zavolaj otca! – obrátila sa k nej a ponáhľala sa von. - Čo sa deje? - mäsiar Hönsch práve vychádzal z domu - Kto to je? – ukázal prstom na muža.
Verte, či neverte, ale môj manžel chodieval k zubárovi veľmi rád. V čakárni si konečne zosadol z pracovného kolotoča, obvykle nízky tlak sa mu upravil na normál a po dennej uzávierke nášho rodinného rozpočtu nám v nákupe okrem troch rožkov priniesol aj dojmy z ďalšej časti nášho pôvodného slovenského seriálu.
Aj vy máte doma aspoň jedného alebo viac šťastných samostatných potomkov? Tiež niekedy márne premýšľate, v čom by ste im mohli poradiť? Nestrácajte hlavu, ak sa s vami už ani hrať nechcú. Tá pravá chvíľa určite príde. A zatiaľ si zaspomínajte na svojich deväť rokov a milé zábavné hry. Hoci aj na Cukor, káva, čaj, rum, bum.....
Keď sa po rokoch stretnú tri baby, čakajte zábavu. Aj minulý rok ma bývalé spolužiačky presvedčili, že nastal čas stráviť pár dní v Košiciach, meste našej mladosti. Keďže knižnice a vysokoškolské kluby sme dokonale spoznali ešte v minulom tisícročí, tento raz sme sa netradične rozhodli doplniť naše vedomosti z ďalších oblastí kultúry. Pre lepšie navodenie atmosféry sme program dňa ukuli so zmrzlinou v ruke a za zvukov spievajúcej fontány pred divadlom. Boli ste tam? Chvíľu pozeráte na vystrekujúcu vodu, potom zavriete oči a zrazu ste presvedčení, že všetky starosti zmizli. Neodradí vás nič. Ani taká malichernosť, ako je sychravé počasie a povestný košický vietor.
