Raz na jeseň sa Jano ponúkol, že nám vyrobí drevené zábradlie na chate. Hneď všetko rozmeral a podrobne rozkreslil. Múdro vysvetlil ako do rámov upevní laty, vymenoval, ktoré skrutky potrebuje. Keďže nám už nejakú tú prácu urobil, potešili sme sa a Jano vyfasoval tri tisícky na materiál. Priebežne informoval ako mu to ide a manžel si mädlil ruky, že zábradlie bude rýchlo dokončené. Potom si Jano vypýtal farbu na dosky. No hurá, už ho len zmontovať. V duchu sme sa kochali dokončenou terasou a balkónom, počítala som kvetináče, ktoré na neho rozložím. Počasie však nebolo najlepšie a tak bol termín odložený. A nielen jeden. Aj sme Jana poľutovali.
Ani sme sa nenazdali, zima odtiahla a prišiel vhodný čas na prácu. Práve sme chceli Janovi zavolať, keď sa ozval sám. "Budúci týždeň to máme hotové," s nadšením mi oznamoval manžel.
No zrazu sa začalo všetko kaziť. Čakali sme ho v sobotu a tiež aj nedeľu. Možno ste ani nevedeli, že vo Vernári je miesto, kde prestáva všetko fungovať. Presne tam sa Janovi vraj tiež pokazilo auto, keď mieril na našu chatu. Úplné slovenské Bermudy... všetko sa tam stráca, aj Janova chuť do práce. Ale to sme sa dozvedeli až dodatočne, lebo s vypnutým mobilom nepokecáte.
V ďalšom termíne musel súrne cestovať, potom zasa neskoro prišiel z montáže a keď to už vyzeralo veľmi nádejne, nemal prívesný vozík. Aby ste dobre rozumeli. Nenaháňali sme ho. Jano vždy poctivo zavolal sám od seba, navrhol termín ... A NIČ. Striedavo sa mu kazilo auto, zháňal prívesný vozík, niekam cestoval, pracoval, ale najčastejšie oslavoval. Aby som nezabudla, raz ho videli ako v dohodnutom čase kráčal s deťmi do cirkusu. Čas bežal a my sme si víkendy nechávali voľné, veď čo keď sa práve bude robiť zábradlie.
Tak ja vám poviem, manžel je človek veľmi trpezlivý, ale keď už aspoň dvadsiaty raz stepoval pred domom v dohodnutom čase - o šiestej ráno a zakaždým mohol vynadať len vypnutému mobilu, rozhodol sa na Jana dôrazne pritlačiť. "Jano, buď to zábradlie dokončíš, alebo vráť peniaze!"
Kalendár bol pretočený na máj a na Janových výhovorkách a klamstvách sa už bavila celá jeho robota. Asi aj preto mu trochu povolili nervy a uznal, že to nie je od neho pekné ťahať nás takto za nos. Rozhodol sa teda postaviť k veci zodpovedne. Ospravedlnil sa a povedal pravdu, po ktorej sa nám postavili dupkom vlasy. "No hej, som blbec, zabite ma. No, nehnevajte sa! Viete, ja som to ešte neurobil, lebo som stratil ten papier s rozmermi."
PS: Tillovi niektorí šibalstvá ani nezazlievali, len sa zasmiali. Druhí sa na neho strašne hnevali a chystali pomstu, ale on sa po čase vrátil a znovu im prešiel cez rozum.
A tak sme dali Janovi ešte ďalšiu, len neviem, či poslednú šancu.