Rómeo hravo vybavil murárov, tesárov, aj pokrývačov. Zrazu zistil, že dohodnutí búrači starej strechy majú inú robotu. Naskočili mu prvé vrásky - Čo teraz? Dobrý sused mu poradil dvoch z dediny.
- Sú mladí, šikovní a nemajú do čoho pichnúť. Len im nedávaj piť! - nezabudol zdôrazniť. Pracanti problém nevideli, prvý deň pri minerálke obratne skákali po streche a len večer si vypýtali malú zálohu.
Kríza nastala hneď druhý deň ráno. Postavičky na streche sa pohybovali v štýle rozprávky „A je to“ a Rómeo s Júliou so strachom v očiach sledovali ich potácavé balansovanie. Ako inak, keď si po dobre vykonanej práci večer doplnili obvyklú hladinu alkoholu v krvi.
Asi vtedy, keď sa jeden z nich po popoludňajšom spánku nevrátil do práce, Júlia začala mužovi počítať prvé sivé vlasy. Druhý "majster" stále tvrdil, že problém nevidí a zohnal si nových pomocníkov. Frflala len Júlia, keď od varenia musela trikrát odbehovať po pivo a dvakrát obväzovala porezané prsty. Po dvoch hodinách sa jej obavy naplnili. Partia sa začala rozpadávať a o štvrtej poobede už nemal kto robiť.
Ako ich nakoniec zachraňovala iná firma, ako pokračovali ďalšie stavebné práce, ako nepomohla ani ochranná plachta a dažďová voda zatiekla do domu, nebudem rozvádzať. Isté je, že Rómeo prestal pokojne spávať.
Jedného dňa, keď už opadávalo lístie zo stromov, nová strecha bola na svete.
Na podbitie strechy, balkóna a ostatné drevené doplnky na dome sa sľúbili dvaja známi. Veselé kopy - Fero a Jožo problémy nemali a tak šla práca ako po masle. Na lešení sa rozliehal veselý hovor, smiech a zvuk píly. Znovu sa všetkým vracal do duše pokoj.
Nanešťastie, Rómeo a Júlia museli na pár dní odcestovať a stolárov nechali pracovať bez dozoru. Keď sa vrátili domov, zbadali, že kuchyňa vyzerá ako po príchode sovietskych vojsk v šesťdesiatom ôsmom, kúpeľňa ako na vysokoškolskom internáte cez skúškové obdobie a výškové práce ostali nedokončené.
Problém bol v tom, že Jožo za seba poslal náhradníka Jana. Ten sa držal hrdinsky, kým nespadol z lešenia. Keď si spočítal všetky kosti, Fero pochopil, že Janova cesta k záchodu viedla zakaždým okolo skrinky s alkoholom. Kto by už odolal výbornej hruškovici?
Odvtedy Rómeo začal používať nepekné slová, ale potešil sa aspoň pri pohľade na ďalšie plné fľaše.
Nasledujúci mesiac sa niesol v znamení babieho leta, prisľúbených prác a výhovoriek stolárov tesne pred odchodom na stavbu. Najlepšia z nich azda bola, že Ferova manželka dostala vyrážky.
Rómeo chodieval na stavbu sám, stratil sa mu úsmev z tváre a z Júlie sa pomaly stávala hašterivá žena. A tak raz pekne od pľúc všetkým povedala, čo si myslí o chlapských problémoch.
Približne v čase, keď Rómeo a Júlia dostali darček od starkých - fotografiu ich malej dcéry Júlie, aby si spomenuli, ako vyzerá, práca bola dokončená.
- Chlapi, pripime si na zdarný koniec! – šťastne zvolal Rómeo a Júlia vybrala koňak zo skrinky. Napili sa a vytreštili oči – Veď je to voda!
Chvíľu im to trvalo, kým pochopili, že vynaliezavý náhradník Jano zvládol aj ostatné fľaše a a naplnil ich vodou do pôvodnej výšky.
- Tak, chlapi, teraz už naozaj nemáme žiadny problém – so škodoradostným úsmevom dodala Júlia.